Nie každý deň je podľa našich predstáv. Sú dni ktoré začnú rozbitou šálkou, či narazeným malíčkom na nohe. Dni plne prázdne a tmavé. A čo viac, nie vždy sú to len dni, môžu to byť týždne, mesiace alebo skrátka “nepodarené” obdobia našich životov.

Pre mňa sú však presne tieto dni znakom, že prichádza svetlo a s ním pochopenie, veľa pochopenia, uvedomenia a lásky. Chce to len ticho, pokoj a prítomnosť.
Zamyslime sa na chvíľku nad malým dieťaťom. Aké je vždy krásne prítomne, ako ho nezaujíma čo bolo a čo bude. Ak je šťastné, tak celé šťastím žiari, ak plače, tak plače celým svojím telom. Nemá dôvod nič skrývať.

A čo dieťa potrebuje k tomu, aby bolo šťastné ? Jedlo, vodu, oddych, spánok, pozornosť, prechádzku v prírode…. tak krásne jednoduché veci dokážu dieťa spraviť šťastné a spokojné.
Dokážeme to aj my ? Alebo potrebujeme niečo viac ?

Skúsme to tou jednoduchosťou a najdime v sebe dieťa. Dieťa, ktoré sa smeje a raduje zo života, z dažďa, zo slniečka. Doprajme samým sebe pozornosť. Tak ako dokážeme milovať ostatných, milujme aj seba. Nájdime si čas zobrať seba samých na prechádzku alebo sa zobuďme s prvými lúčmi slnka. V tichu poďakujme samým sebe za všetko, ale hlavne za to, že vôbec sme tu, a že tu môžeme byť aj o minútu, že môžeme dýchať a snívať a tancovať a spievať ….

Dajme samým sebe lásku v tých najjednoduchších formách a prázdne dni sa pre nás stanú príležitosťou na prijatie a pochopenie samých seba. Stanu sa tým najkrajším prázdnom, tou najkrajšou tmou a najkrajšou predzvesťou svitania.

S láskou